Titul prelomového albumu švajčiarskych industrial-metalových SAMAEL „Ceremony Of Opposites“ nemohol krajšie vystihnúť atmosféru utorkového večera v Bratislave, ktorého pokojnú hladinu prišla rozbúriť trojica veľkých mien svetovej extrémnometalovej hudby. Predtým, než som vypol CNN, práve úspešne odinaugurovali prvého černošského prezidenta USA. Barack dlho rečnil o nádeji a zmene, po jeho prejave nasledoval akýsi duchovný, ktorý svoj oduševnený prejav zakončil modlitbou Otčenáš. Záber do publika plného dojatých tvárí a z úst staršej černošky, ktorá so zatvorenými očami vzpínala ruky k nebesiam bolo ľahké odčítať: „Thank you, Jesus.“

Vystúpenie, ktoré sa v rovnakých chvíľach rozbiehalo v DK Dúbravka, bolo o presnom opaku. Žiadna zmena – návrat v čase, návrat k tradíciám a konzervatívnej predstave o extrémnej hudbe, takej, akú majú ročníky +/- 80. Zostava, ktorá v druhej polovici 90. rokov patrila medzi absolútnu špičku metalovej hudby. A miesto Ježiša nekresťansky smrtiaca legenda z krajiny, ktorá dala svetu predposledného pápeža, švajčiarska fabrika, ktorá kedysi do metalu vrátila Satana a na záver partia s veľavravným názvom Bohovražda. K tomu 800 ľudí a do posledného metra nastrieskaný kulturák, nové ceny v eurách (koncert za dvacku bol svojim spôsobom tiež ironický návrat v čase) a mix fanúšikov, medzi ktorými nápadne vyčnievali tváre, ktoré tvorili pravidelnú fanúšikovskú zostavu niekedy v roku 1998.

Pretlak predkapiel odrádzal od dochvíľnosti – aspoň niekoho, kto v tomto žánri úplne novým kapelám až tak nedôveruje. Alibisticky, ak bola dodržaná hierarchia kvality a Švédi DEVIAN symbolizovali vrchol toho, čo hralo pred nimi, nebolo čo ľutovať. Sympatická snaha úprimne zažratého frontmana zožala celkom povzbudivý ohlas fanúšikov, katastrofálny zvuk bránil oceniť čokoľvek, čo v ňom úplnou náhodou šlo rozlúštiť.

To, že sa skutočný kov začal miesiť až s príchodom Piotra Wiwczareka, potvrdila aj zmena zvuku a konečne aj prítomnosť tlaku a energie, bez ktorých deathmetalový koncert pripomína inauguračné kanóny pred washingtonským memoriálom – bum bez ničivého dopadu. Absencia jazykovej bariéry pomohla pri sporadickom komunikovaní s publikom a tam, kde pologrowlovanej poľštine rozumieť nebolo, pomohlo kozmopolitné „Do piče!“ Podobne ako neskoršie hrajúci kolegovia, aj VADER pochopili, že ich najväčšia sila tkvie v exhumácii starých truhlíc. Séria „Silent Empire“, „Blood Of Kingu“ a „Black To The Blind“ zostala na dlho absolútnym vrcholom koncertu, až po záverečnú „Lead Us!!!“ z najlepšieho novodobého počinu Poliakov, EP „The Art Of War“. Na pleciach Piotra Wiwczareka toho bolo dosť, vôkol neho hobľovala čerstvá zostava a o všetku charizmu sa (prevažne s uspokojivým výsledkom) musel starať on. Pri všetkej úcte k Wacławovi, Pawełovi a Tomaszovi, koncert pôsobil lepšie s očami upretými na frontmana a predstavami o tom, že za batériou bicích sedí Docent.

Príchodu SAMAEL predchádzala logická zmena konštelácie pódia. Bicie prikryla plachta, pred nimi pribudla rampa, ktorej polovicu tvorili kotle a plechy a druhú zase mašinky a pódium kvôli nej pôsobilo až „predkapelovsky“ stiesnene. Po obligátnom intre nastúpila švajčiarska štvorica, usporiadaná takmer osovo súmerne. Na bokoch basák Mas a služobne najmladší gitarista Makro, obaja s dlhými vlasmi, ktorých efekt dopĺňali ventilátory, uprostred bratia Xytras a Vorph s holou resp. takmer holou hlavou, obsluhujúci všetko ostatné. Po úvodných nových skladbách a nevyhnutnej korekcii zvuku prišlo na dokonalý koncert. Pódium sršalo pohybom, u Xytrasa hraničiacim s hodinou aerobiku, spoza mikrofónu sa do preriedeného publika prelievala charizma a magnetizujúci prejav. SAMAEL dokázali ako jediná z mála kapiel, ktorá spolieha na prevažne predprogramovanú rytmiku, tento hendikep obrátiť naruby a využiť vo svoj prospech. Nekompromisne agresívnym skladbám nechýbalo nič, v kombinácii so žánrovými pódiovými klišé koncert začal pripomínať obrad. Akonáhle zazneli „Rain“, „Baphomet’s Throne“, cynická „The Ones Who Came Before“, „Rebellion“, „Jupiterian Vibe“ či „Into The Pentagram“, koncert už nemohol byť lepší. Záver patril najväčšiemu hitu z novej éry „Slavocracy“ a poslednému dôkazu toho, že skladieb z vrcholového albumu „Passage“ v playliste SAMAEL nemôže byť nikdy dosť. Aj keď, „My Saviour“ by oveľa viac svedčilo skoršie zaradenie: kapela, ktorá počas svojho koncertu premenila vlažne reagujúce a viacmenej postávajúce publikum na rozvlnenú masu fanúšikov, z pódia odchádzala so zaradeným neutrálom, motor šliapal na najvyššie otáčky naposledy o skladbu skôr.

Americkí neznabohovia DEICIDE, na ktorých sa zrejme tešilo najviac ľudí, koncert už iba dokončili. Najlepší zvuk večera symbolicky vyzdvihol bezchybné inštrumentálne výkony dnes už all-star zostavy s chodiacimi legendami Ralphom Santollou a Jackom Owenom v úlohách gitarových dvojičiek a nebubenícky chladne pôsobiacim, no spoľahlivým Stevom Asheimom. Glen Benton už nebol enfant terrible s vypáleným obráteným krížom a rečami o samovražde, ktorú tento rok preserie o celých 9 rokov. Napriek tomu, že sa čo do vzhľadu od najslávnejšej éry Bohovrahov nezmenil takmer vôbec, pri vypnutom zvuku by vyzeral ako trochu démonickejší Lemmy Killmister. Kam tým vlastne mierim: DEICIDE predviedli ukážku špičkovej hudobníckej profesionality čo sa extrémne deathmetalového žánru týka, pre menej zainteresovaného diváka bol však ich koncert „iba“ koncertom veteránov so zásluhami. Rozhodne nič, s čím by sa chcel po rokoch pochváliť potomstvu.

Bratislava zažila 20. januára 2009 zrejme jeden z vrcholov tohtoročnej koncertnej sezóny. Tri výkony, ku ktorým nebolo vážnejších výhrad, dva také, ktoré nadchli a jeden, ktorý doslova uchvátil. Ťažko povedať, či bude album „Above“ zrážať na zadok, no čo sa koncertných pódii týka, SAMAEL patria rozhodne do kategórie „must see“.

Foto: ilustračné